CONGREGATIO JESU SLOVENSKÁ PROVINCIA

Výrobňa hostií

Začiatok pečenia hostií v Prešove

Požiadavka zásobovania farských úradov hostiami sa stala nevyhnutnou. Naše sestry začali piecť hostie pre mesto Prešov na podnet pátra Karola Hidvéghyho, SJ (1907 – 1959), ktorý povzbudzoval vtedajšiu predstavenú sr. Máriu Irenu Cserny (1917 – 1921), aby sa ujala tejto úlohy. Sestry prijali túto úlohu s veľkou úctou a radosťou. Hostie sa najskôr piekli len na jednom stroji, ktorý si sestry priniesli z Rakúska. Pieklo sa v priestoroch budovy Sancta Maria, neďaleko Lurdskej kaplnky. Páter sestry povzbudzoval, aby mali veľkú úctu k eucharistickému apoštolátu. Hovoril im: „Z tela a krvi Panny Márie je Ježišovo telo; aj vy máte byť živým Ježišom, lebo v hostii Ježiš nájde aj niečo z vás – vaše modlitby a obety. Niet väčšieho apoštolátu ako je eucharistický apoštolát."

Predstavená sr. Mária Dittrichová (1921 – 1930) kúpila v roku 1921 z Nemecka dva elektrické stroje na pečenie a vykrajovanie hostií. Dve sestry pracovali na týchto strojoch a piekli hostie pre prešovské kostoly a Ústav Sancta Maria. Dňa 24. mája 1930 sestry poslali na biskupský úrad v Košiciach list, v ktorom oznamovali kúpu ďalšieho elektrického stroja na pečenie hostií. Mali v úmysle poskytnúť kňazom hostie, ktoré by zodpovedali cirkevným predpisom. Biskup Jozef Čársky (1925 – 1962) tejto prosbe vyhovel a zverejnil oznam (po latinsky) v obežníku pre kňazov: „Inštitút Anglických panien Sancta Maria v Prešove na svoje vlastné náklady si zabezpečil elektrický stroj na prípravu hostií pre sv. omše a sväté prijímanie a pri tejto príležitosti sa ponúka možnosť pre kňazov z diecézy získavať hostie, ktoré zodpovedajú cirkevným predpisom. Teda vyzývam klérus, aby si zabezpečovali hostie v tomto Inštitúte. Adresa: Ústav Sancta Maria, Prešov."

Týmto listom biskup Čársky poveril sestry pečením hostií pre Košickú diecézu. Mal istotu, že hostie budú vyrábané zo 100 % pšeničnej múky a podľa Liturgické predpisy V kánone 924 - §2 je uvedené: „Chlieb musí byť čisto pšeničný a nedávno upečený, tak aby nebolo nijaké nebezpečenstvo pokazenia".

 

Jozefínum – samostatná budova pre pečenie hostií

Postupne pribúdal počet farských úradov a kláštorov, ktoré si objednávali hostie, takže na túto prácu nestačila jedna miestnosť. Taktiež nastal problém so zaobstarávaním čistej pšeničnej múky, s nárastom objednávok, aj so zvládnutím celkovej práce.

Predstavená sr. Mária Dittrichová sa rozhodla v roku 1935 postaviť v areáli Ústavu Sancta Maria novú budovu, tzv. Jozefínum. Bola to moderná budova s rovnou strechou, na prízemí s práčovňou. Prvé poschodie bolo určené na pečenie hostií. Na druhom poschodí bola baliareň a spálňa pre kandidátky.  Sestry  nazvali miestnosti, v ktorých sa vyrábali hostie, Hostiarňou. Tu sa piekli hostie už na 4 strojoch; 2 z nich zhotovil Ján Pekárik - kováč z Prešova. V tejto budove sa piekli hostie až do roku 1950.

Ústav Sancta Mária viedol Hostiáreň pod starostlivým dohľadom veľmi svedomitej sr. Doroty Balíkovej. Túto prácu vykonávala s veľkou starostlivosťou a zodpovednosťou. Dbala o to, aby nádoby, utierky a všetko, čo sa používalo pri výrobe hostií bolo čisté a slúžilo len na tento účel. Sestry posväcovali prácu neustálou modlitbou; a aj k nepremenenej hostii mali takú úctu, že keď im spadla na zem, konali pokánie.

Sr. Jolana Hrabovská, vedúca Hostiárne, zaviedla systém objednávania a expedovania hostií. Každá farnosť mala pridelené jedno číslo (číslo súviselo s určitým dátumom v mesiaci) a podľa tohto čísla boli jednotlivým farnostiam pravidelne každý mesiac zasielané hostie počas celého  roka. V druhej polovici kalendárneho roka sa farnostiam posielali objednávky na ďalší rok, aby výroba mohla byť plánovaná. Tento systém sa osvedčil, postupne zdigitalizoval a používa sa dodnes.

V roku 1950 sestry piekli cca 3000 hostií pre Prešov, ktorý mal v tom čase 22 000 obyvateľov. Prvá slovenská provinciálna predstavená sr. Margita Absolónová (1941-1970) veľmi podporovala a rozvíjala tento eucharistický apoštolát.

 

Poštátnenie Hostiárne

Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 nastala na Slovensku nová politická situácia. Postupne začala vládnuť Komunistická strana, ktorá plánovala postupnú likvidáciu cirkví na Slovensku.

Komunistický režim  20. – 30. mája 1950 zbavil rehoľné sestry učiteľskej činnosti, ktorá bola hlavným poslaním Inštitútu. V júli 1950 v rámci znárodnenia súkromných podnikov bola aj Hostiáreň poštátnená a premenovaná na Výrobňu hostií. Výroba bola sledovaná a organizovaná štátnou mocou.

Hostiáreň od svojho vzniku v roku 1921 patrila pod tieto inštitúcie:

  • Do roku 1950 patrila sestrám Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie.
  • Od 1. augusta 1950 bola štátnou mocou prevedená pod Slovenské chrámové družstvo – Bratislava, potom  ju prevzalo České chrámové družstvo – Praha, neskôr premenované na Českú chrámovú službu – Praha.
  • V roku 1956 Výrobňu hostií prevzal Spolok sv. Vojtecha (SSV).
  • Od 1. januára 1991 prevzala Výrobňu hostií Ústredná charita na Slovensku (ÚCHS), ktorá neskôr zmenila svoj názov na Slovenskú katolícku charitu (SKCH).
  • Dňa 16. marca 1999 Konferencia biskupov Slovenska (KBS) rozhodla vrátiť Výrobňu hostií sestrám Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie.

Hostiáreň od svojho vzniku bola na týchto miestach:

  • 1921 - 1950 Prešov
  • 1950 - 1952 Spišská Sobota
  • 1952 - 1960 Ivanka pri Nitre
  • 1960 - 1999 Báč
  • 1999 - 2006 Zborov
  • od januára 2007 Prešov

 

Spišská Sobota

V noci z 29. na 30. augusta 1950 deportovali sestry do tzv. sústreďovacích kláštorov. Prevoz sestier bol naplánovaný na 21.00 hod. večer, ale posunul sa do neskorých nočných hodín, aby táto udalosť zostala bez svedkov. Ozbrojení muži obsadili bránu a telefón od skorých ranných hodín a vyzvali staršie sestry, aby sa pripravili na odchod. Mali si vziať len to najnutnejšie.

Boli prekvapené, keď ráno okolo 5.00 hod. prišli do Spišskej Soboty pred kláštor sestier mariánok. Sestrám vyšla v ústrety s veľkou láskou a porozumením sr. Aqulina Kalivodová z rehole Dcér Božskej lásky - mariánok, predstavená domu v Spišskej Sobote. Miesta mali pripravené iba pre staršie sestry, s novickami nerátali, preto ich umiestnili do tried, kde sa už nemalo vyučovať. Bol nad nimi ustanovený politický dozor. Na každom kroku boli sledované, dokonca aj v kostole.

Sestry žiadali, aby im bolo umožnené pokračovať vo výrobe hostií, a k tomu bolo potrebné doviezť stroje. Vedením Výrobne hostií od 1. augusta 1950 bola poverená (štátnou správou) sr. Jolana Jánošíková (1950 – 1953). Dala tajne vedieť kňazom, že činnosť Výrobne pravdepodobne nebude môcť pokračovať a prosila ich o pomoc. Slovenské chrámové družstvo s pomocou „vlasteneckých kňazov" dosiahlo, že štátni činitelia dovolili presunúť Hostiáreň z Prešova do Spišskej Soboty, kde už bolo premiestnených 76 členiek IBMV.

Začiatky boli veľmi ťažké, ale keď im doviezli stroje, sestry sa s chuťou dali do práce. Vedúcou technickej časti pri výrobe hostií zostala aj naďalej osvedčená sr. Dorota Baliková. V malej miestnosti, bývalej telocvični, sotva s rozlohou 9 x 3m, tiesnila sa kancelária, učtáreň, krájareň, baliareň, výroba expedičných škatúľ, sklad materiálu, vôbec všetko, čo súviselo s výrobou hostií, okrem maličkej pekárne, ktorá bola v ďalšej nevyhovujúcej miestnosti. Najťažšie bolo získať elektrickú energiu v primeranej spotrebe. Múka sa dovážala z popradských mlynov, takže hostie boli kvalitné. V týchto podmienkach sa pracovalo 18 mesiacov. Počet odberateľov stále narastal, napriek tomu, že sa neskôr prednosta Charity v Bratislave, pán Brondoš, vyslovil:  „O päť rokov hostie už nebudú potrebné".

V tomto období Výrobňa zásobovala už všetky farské úrady na Slovensku, ba aj niektoré na Morave a v Čechách. Neskôr vznikla Výrobňa hostií aj v Čechách - Broumove, kde ju spravovali sestry dominikánky.

Mladosť a odovzdanosť dovolili sestrám pracovať s oduševnením aj v týchto stiesnených podmienkach. Do práce vo Výrobni sa k nám pridali aj sestry mariánky (sr. Majela, sr. Vojtecha, sr. Gabriela). Povzbudzovali nás svojou ochotou a elánom. Pracovalo tam cca 35 ľudí.

 

Ivanka pri Nitre

Štátna správa 18. apríla 1952 začala sestry presúvať do Čiech (továrne, lesy, JZD, ústavy mentálne postihnutých osôb – najťažšie úseky). Tak aj komunita v Spišskej Sobote sa musela rozísť: 8 starých sestier putovalo do Beckova, 15 sestier s Výrobňou do Ivanky pri Nitre do kláštora Služobníc Ducha Svätého a ostatných 50 sestier do kláštora premonštrátok vo Vrbovom. Vtedy už pod nátlakom a výsmechom cudziny, boli sústreďovacie kláštory premenované na charitné domovy, ktoré spravovala Ústredná charita Slovenska (ÚCHS) na Heydukovej ulici v Bratislave. Štátna moc poverila ÚCHS, aby organizovala a kontrolovala život rehoľných sestier a kňazov v charitných domovoch.

Počiatky Výrobne v Ivanke pri Nitre narážali na podobné ťažkosti ako v Spišskej Sobote, a to tým väčšou ťarchou, že počet pracovníčok bol nedostačujúci. Do Výrobne prizvali aj sestry z iných reholí, a nakoniec mohlo prísť aj ďalších 15 sestier IBMV z Vrbového, ktoré už boli do práce zaučené. Podarilo sa to vybaviť sr. Jolane na Charite. Zanedlho predstavitelia štátnej moci prekladali predstavené; teda zasahovali do najvnútornejších záležitostí reholí. Predstavenú a zároveň vedúcu Výrobne sr. Jolanu Jánošíkovú preložili do Modry spolu s ostatnými predstavenými z iných reholí. Novou predstavenou sa stala sr. Viera Kutlíková  na tri roky.

Sr. Otíliu Kmecovú (1953 – 1990) komunisti prinútili ujať sa vedenia Výrobne. Predtým  pracovala ako fakturantka v kancelárii. Ona túto zodpovednú úlohu nechcela prijať z rúk komunistov. Správca Charity povedal sr. Otílii: „Ak neprevezmete vedenie výroby, strhnem z vás habit a vyhodím von z Charity.“ Medzitým sa prihlásila sr. Agáta - vincentka, že ich rehoľa je ochotná Výrobňu prevziať. Z tohto dôvodu sa sr. Otília rozhodla prijať túto úlohu a riadila Výrobňu 37 rokov - takmer celé obdobie totality. Hneď začala robiť prvé kroky k zlepšeniu podmienok vo výrobe. Napísala list na České chrámové družstvo – Praha s informáciou o situácii vo Výrobni hostií na Slovensku a žiadala ich o pomoc. Oni napísali list na Charitu na Slovensko, aby uvoľnili sr. Valériu Schlosárovú zo Sládečkoviec, (ktorá tejto práci rozumela) lebo v Ivanke pri Nitre vo Výrobni hostií súrne potrebovali fakturantku do kancelárie. Tejto žiadosti ihneď vyhoveli, čo bolo veľkým prekvapením pre všetkých. Taktiež bol slabý elektrický  prúd a sestry museli pracovať aj v noci. Sr. Otília sa obrátila na riaditeľstvo elektrární v Nitre, kde jej ihneď vyšli v ústrety zvýšením dodávky elektrického prúdu.

Ani rehoľnú komunitu v Ivanke pri Nitre nenechali „mocipáni“ na pokoji. V roku 1953, keď zomrel generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Josif  V. Stalin, tamojší dozorca nariadil minútové ticho. Sr. Kamila tento rozkaz pri pečení nedodržala. Nasledoval trest – preloženie do Voderád, kde bola aj väznica. Tam sestry z rôznych reholí prežili ťažké chvíle. Museli tvrdo pracovať na poli. Nedalo sa s nimi nadviazať žiadne spojenie.

 

Báč

Výrobňa hostií bola 21. januára 1960 presťahovaná so všetkými zamestnanými sestrami z Ivanky pri Nitre do Báču pri Šamoríne. Kňazi, ktorí tam boli v päťdesiatych rokoch deportovaní postavili budovu, ktorá pôvodne mala slúžiť ako liaheň pre kurčatá. Miestnosti boli malé, nízke a na výrobu hostií  nevyhovujúce. Napriek týmto nevyhovujúcim podmienkam sa Výrobňa musela presťahovať do týchto priestorov. Neskôr, v tzv. „Dubčekových rokoch“ (1968 – 1969) sa pristavila druhá časť budovy. Napriek tomu pečenie v zime i v lete bolo veľmi náročné. Sestry museli pracovať pri neustále otvorených oknách, lebo od pary odpadávala omietka zo stropov. Ani vlhčenie hostií nebolo jednoduché. Hostie sa vlhčili pomocou elektrického variča, na ktorom sa varila voda. Para zvlhčovala vzduch v miestnosti a tým hostie získavali potrebnú vlhkosť, boli pružnejšie,  čo uľahčovalo vykrajovanie. Vlhčenie prebiehalo aj v nočných hodinách, preto bola potrebná  pravidelná kontrola vlhčiarne, aby sa predišlo požiaru.

Z roka na rok narastal odber hostií až na milióny kusov ročne. Zvyšujúce sa množstvo hostií a  náročné podmienky prinútili sestry pracovať aj v nočných hodinách.

Ale Pán bdel nad Výrobňou hostií.

 

Mons. Pavol Mária Hnilica – náš veľký dobrodinec

Stroje na pečenie hostií boli v 60–tych rokoch už veľmi opotrebované a nedostačujúce. Sr. Otília hľadala východisko z tejto situácie. Naskytla sa takáto príležitosť. Otec biskup Lazík dostal dovolenie vycestovať do Ríma na II. vatikánsky koncil. V tej dobe sa mohlo len veľmi ojedinele cestovať do zahraničia, a tobôž to nebolo dovolené cirkevným predstaviteľom. Sr. Otília ho pred odchodom do Ríma navštívila s prosbou, aby nám v zahraničí našiel niekoho, kto by nám pomohol. V tejto núdzi sa nás ujal slovenský biskup Mons. Pavol Mária Hnilica, pôsobiaci v Ríme. On naopak, za celé totalitné obdobie nedostal dovolenie od našej štátnej moci navštíviť Slovensko, ale o to horlivejšie pomáhal Slovákom za hranicami. A to bola  naša záchrana, hovorila sr. Otília. Otec biskup sa spojil s Charitou v Nemecku, Rakúsku a Taliansku, kde mu sľúbili materiálnu i finančnú pomoc. Objednávku sme zaslali do Nemecka  firme Kissing. Žiadali sme 7 strojov na pečenie a 2 fotobunkové stroje na krájanie tenkých hostií, kde sa naraz vykrojí 55 hostií. Faktúry boli zasielané na otca biskupa Hnilicu. Keď bolo všetko v zahraničí vybavené, zásielky posielali lodnou dopravou po Dunaji do Bratislavy. Dostali sme súhlas na príjem tohto daru, ktorý mohol prevziať vdp. Koloman Štefko, riaditeľ Spolku svätého Vojtecha. Stroje na pečenie inštalovali Nemci, krájače Rakúšania. K fotobunkovým strojom bola potrebná kontrola raz do roka, niekedy aj dvakrát. Aj za tieto kontroly boli faktúry zasielané otcovi biskupovi Hnilicovi. Na jeho adresu sa objednávali aj súčiastky do strojov a túto láskavosť nám preukazoval až do roku 1990.

 

Prvý automat na pečenie hostií

Od roku 1962 do roku 1990 vzrástla potreba hostií  zo 14 miliónov na 50 miliónov ročne. V 80-tych rokoch postupne narastalo náboženské prebudenie, ktoré sa začalo prejavovať aj navonok rôznymi akciami: púte, „stretká“ mladých, zbory, duchovné cvičenia...

Vtedajšia provinciálna predstavená sr. Antoneta Magdolenová (1970- 1982) sa spolu so sestrami usilovala riešiť tri veľké problémy, ktoré nastali vo Výrobni:

  • modernejšie a výkonnejšie stroje,
  • nedostatok sestier,
  • nevyhovujúca budova.

Najprv sa snažili  zaobstarať nové stroje. Sr. Otília sa opäť obrátila na otca biskupa Hnilicu, ktorý objednal nový automat a náš Generalát IBMV v Ríme uhradil všetky výdavky spojené s touto kúpou. Z Nemecka bol privezený v roku 1987 a mal slúžiť na výrobu hrubších hostií.

Doručenie tohto 12 – platňového automatu v čase totality nebolo jednoduché. Na žiadosť otca biskupa Hnilicu, firma Kissing, zaslala lodnou dopravou po Dunaji do Bratislavy nový automat. Na colnici v Bratislave dostali oznámenie, že v noci príde táto zásielka na adresu sestier do Báču. Nikto nechcel zostať na nočnej službe, aby sa nezaplietol do  nepríjemností. Preto colníci (zrejme kresťania) poverili nočnou službou jedno mladé dievča, ktoré sa len zaúčalo a nevedelo o možných následkoch. Prikázali jej, ak by náhodou prišla nejaká zásielka, aby zavolala na okres a zabezpečila odvoz zásielky na danú adresu. Zásielka prišla, a ona nič netušiaca, urobila ako jej prikázali. Ráno, keď sestry vstávali, uvideli stáť nákladné auto pred ich domom. Šofér zazvonil a oznámil, že majú nejakú zásielku, aby otvorili bránu. Stroj bol vo veľkej drevenej debni. Uložili ho na chodbe v starej Výrobni. O dva týždne sr. Otília dostala predvolanie na colnicu do Bratislavy. Početný zástup policajtov a colníkov už čakal na jej výsluch. „Ako ste sa opovážili prevziať túto zásielku?“ „ My sme o ničom nevedeli; ani kto poslal, čo poslal.“ odpovedala sr. Otília. „Kde máte papiere?“ „Nič nemáme.“  Zavolali dievča: “Prečo ste zásielku doručili na adresáta?“ „Mala som taký príkaz. Ak náhodou niečo v noci príde, zavolaj auto z okresu a oni nech to doručia“. Vtom sa ozvali aj ostatní: „Ona sa len zaúča, a radili sme jej, čo má urobiť, keby náhodou prišla nejaká zásielka.“ Nastalo ticho a hlavný veliteľ povedal: „Máte šťastie, že to dievča sa len zaúča, lebo inak by zásielka išla späť do Nemecka.“ Aj tu sa osvedčili prorocké slová Gamaliela, ktorý sa vyjadril: „Ak je to ľudské dielo, rozpadne sa, ale ak Božie, nič ho nedokáže zničiť“. Automat stál 5 rokov nevyužitý na chodbe, pretože chýbali priestory a nebolo dovolené urobiť prístavbu. Čakalo sa na vhodnú príležitosť...

V roku 1989 nás navštívil otec biskup Hnilica v Báči a prvýkrát videl, čo všetko pre nás urobil. Veľmi sa tešil a skromne poznamenal: „Boh vždy žehná svoje diela.

 

Nádej na prichádzajúcu náboženskú slobodu

Druhý problém, ktorý sa musel riešiť, bol nedostatok sestier vo Výrobni. Staršie sestry, ktoré už nemohli vykonávať prácu zo zdravotných dôvodov, postupne odchádzali na zaslúžený odpočinok. Rehoľa do roku 1969 nesmela prijímať dorast. Začal byť citeľný nedostatok pracovných síl vo Výrobni. Provinciálna predstavená, sr. Ida Viznerová (1982-1991) požiadala v roku 1988 prostredníctvom biskupov a ordinárov Ministerstvo kultúry o povolenie prijímať nové rehoľné kandidátky. Ministerstvo kultúry, pod ktoré v tom čase patrila Charita na Slovensku, „potichu uznalo“, že Výrobňa hostií potrebuje nové pracovné sily. Onedlho sa začali hlásiť do našej rehoľnej spoločnosti nové kandidátky. Medzi prvé sestry patrili: sr. Gabriela, sr. Ignácia, sr. Rafaela, sr. Pia, sr. Laura, sr. Xavéria a ďalšie. Mladé sestry, ktoré prišli pracovať do Výrobne, vítala v chodbe veľká socha sv. Pia X. a obraz Panny Márie.

 

Na prelome totality a náboženskej slobody – príklad  starších sestier

V tom čase boli vo Výrobni dlhoročnými pracovníčkami sr. Malvína, ktorá bola pravou rukou sr. Otílie a mala na starosti expedíciu hostií. Sr. Angelika – ekonómka Výrobne. Staručká sr. Valéria robila fakturáciu a saldo konto.

Múka sa dovážala z bratislavských mlynov, ktoré boli zásobované kvalitným zrnom zo Žitného ostrova. V čase totality bol problém, že v mlynoch nechceli plniť múku do našich vriec, iba do svojich. Preto sr. Štefánia a sr. Veronika, ktoré pripravovali cesto, museli múku preosievať. Bolo to prácne. Dlhoročné pekárky boli: sr. Božena, sr. Dominika, sr. Janka, sr. Jozefa, sr. Alfonza a taktiež ženy z dediny, ktoré vypomáhali pri pečení. Medzi prvé pracovníčky patrila pani Jaczíková, ktorá našla ďalšie zodpovedné ženy: p. Bartalovú, Penzesovú, Görcsovú a neskôr p. Galambosovú. Rodine Czefalvayovej a Jaczíkovej sme vďačné za dobré susedské vzťahy. Pani Jaczíková nám počas totality veľmi pomáhala. Sr. Otília, keď potrebovala ísť tajne vybavovať veci ohľadom opráv strojov, objednávok zo zahraničia, mohla prejsť cez ich záhradu k autobusovej zastávke. Mnohokrát využila túto príležitosť. Kláštornú bránu totiž strážil prísny dozorca Ján Kardoš. V čase totality takto konať bolo veľmi riskantné.

Baliareň mala na starosti sr. Klotilda, ktorá tak milovala túto prácu, že túžila pracovať pri hostiách až do posledného dychu, čo jej Pán aj splnil. Práca v baliarni bola náročná a vyžadovala si väčší počet sestier, lebo hostie sa ručne ukladali do škatúľ. Pracovali tam: sr. Alžbeta, sr. Matilda, sr. Vierka, sr. Oľga, sr. Klára, sr. Juliana a ďalšie. Skladníčka bola sr. Patrika. Sr. Janka neskôr pracovala pri výrobe škatúľ. Sr. Rozália bola technický typ a rada i úspešne opravovala stroje. Naučil ju to p. Ďugel – náš dlhoročný údržbár strojov. Dlhoročné zásluhy má aj sr. Irena pri krájaní veľkých kňazských hostií, kde sa vyžaduje veľká presnosť a teda dobrý zrak. Postupom času prišla o zrak a musela byť operovaná. Aj takéto obety sestry prinášali za rozkvet a zveľadenie Kristovej Cirkvi.

Keď prišli mladé sestry pracovať do Výrobne, našli tam vynikajúci príklad obetavej práce a vytrvalej modlitby. Pri hostiách sa striedala modlitba a spev. Tak sestry napĺňali eucharistický apoštolát sv. Pia X. Hovorievali: „Skôr ako príde Pán Ježiš do každej hostie, nech tam nájde naše modlitby a obety za tých, ktorí budú prijímať živého Krista.“ Tento spôsob apoštolátu si čoskoro osvojili aj začínajúce sestry, ktoré prichádzali po nežnej revolúcii stále vo väčšom počte.

 

Oprava a údržba strojov

Sr. Otília obetavo a zodpovedne riadila chod výroby. Stroje si vyžadovali neustálu opravu a údržbu. Počas totality zabezpečovala opravy ilegálne, pričom veľa ráz riskovala aj vlastný život. Spolu s ňou toto riziko podstupoval aj Ján Ďugeľ, ktorý bol majstrom v oprave a údržbe našich strojov. Mal dobrú zručnosť a zmysel pre jemnú a originálnu techniku, akú majú stroje na výrobu hostií.

Pán Ďugel bol manželom netere sr. Ireny Repáňovej. So svojou rodinou býval v Gbeľanoch pri Žiline. Až do svojho dôchodku bol zamestnaný vo Vápenke pri Varíne, kde pracoval na tri zmeny. Vo svojom voľnom čase zabezpečoval opravu a údržbu strojov v našej Výrobni. Nedá sa zabudnúť na jeho obetavosť a pohotovosť. Našej prosbe o pomoc bol ochotný kedykoľvek vyhovieť. Často prišiel i v čase pred nočnou alebo po nočnej zmene. Napriek množstvu povinností, ktoré mal, vedel pružne zmeniť svoj vlastný program a prispôsobiť ho našim požiadavkám. Pri oprave našich strojov strávil mnoho dní a niekedy i nocí. Za túto službu od nás nikdy neprijal ani korunu. Bol ochotný prijať iba stravu a malú pozornosť (náboženské predmety). Túto službu nám vykonával aj v Zborove. Jeho veľkú ochotu a obetavosť sa sestry snažia odmeniť modlitbou za neho a jeho rodinu.

Po totalite začal opravovať stroje Ladislav Derzsi z Báču, ktorý získal zručnosť od pána Ďugela. Bol vždy ochotný a pohotový opraviť, urobiť čokoľvek v dome alebo v záhrade. Príležitostne mu pri opravách vo Výrobni pomáhal Imrich Domsitz, ktorý pracoval v záhrade.

V auguste 1990 sa stala vedúcou Výrobne sr. Serafia Rusinková, ktorá pokračovala v šľapajach sr. Otílie a viedla Výrobňu do augusta 1992. V tom čase nás aj Česká charita žiadala, aby sme prevzali Broumovskú výrobňu. To sme zamietli, lebo bolo veľmi náročné zvládnuť nárast objednávok zo Slovenska.

 

Nová Výrobňa v Báči (riešenie tretieho problému)

Príležitosť na riešenie novej budovy Výrobne hostií sa naskytla, keď totalitný režim padol 17. novembra 1989 a po ňom nastala náboženská sloboda. Sr. Elena Vadovičová – ekonómka SKCH v Báči, začala podnikať prvé kroky v oblasti výstavby novej Výrobne a hľadania modernejších technológií pri výrobe.

Stará budova, ktorá mala slúžiť na úplne iné účely, bola naozaj nevyhovujúca. Úrady v Dunajskej Strede odmietali vydať stavebné povolenie. Najväčší problém bol ten, že sa v stavebných plánoch počítalo aj s ubytovňou pre sestry, ktorá mala byť na poschodí v tej istej budove ako Výrobňa. Vtedy sa vedenie ONV v Dunajskej Strede vyjadrilo, „že si nepraje rozmnožovanie mníšok v Báči“. Celú záležitosť sestry predložili vtedajšiemu riaditeľovi ÚCHS Mons. Štefanovi Opálkovi, ktorý si bol Výrobňu v Báči pozrieť a sám informoval nadriadené štátne orgány, že je potrebné postaviť novú Výrobňu. Podmienkou bolo, aby Výrobňa prešla pod správu Ústrednej charity Slovenska.

 

Prechod Výrobne zo správy Spolku sv. Vojtecha do správy SKCH

O tejto štrukturálnej zmene už nerozhodoval štát, ale samotná Slovenská provincia IBMV, pod vedením provinciálnej predstavenej sr. Idy Viznerovej. Komunita sestier v Báči v tom čase stále patrila pod správu Ústrednej charity Slovenska. Nastalo veľké rozlišovanie, do ktorého boli zapojené všetky sestry s večnými sľubmi. Na tento úmysel sa sestry modlili a boli obetované sv. omše. Sr. Ida si vypočula každý názor. Bolo to ťažké rozhodovanie, pretože na jednej strane Charita mala eminentný záujem o Výrobňu, lebo znamenala pre ňu značný finančný zisk a tiež prisľúbila podporu pre vybudovanie novej Výrobne. Na druhej strane stáli vážne argumenty proti. Totiž pozemok nebol právne vysporiadaný a patril bratom františkánom. Nakoniec po vzájomnej dohode medzi Spolkom sv. Vojtecha, ÚCHS a vedením Slovenskej provincie sa rozhodlo, že Výrobňa hostií prejde pod správu Ústrednej charity na Slovensku dňom 1. januára 1991. Spolok sv. Vojtecha si nenárokoval žiadne finančné vyrovnanie od ÚCHS ani od sestier IBMV. Ekonóm SSV zdôraznil, že majiteľmi strojov zostávajú sestry. Následne sa rozhodlo o stavbe novej Výrobne hostií v Báči, ktorej majiteľom sa stala ÚCHS.

 

Stavba novej Výrobne v Báči

Vtedajšia provinciálna predstavená sr. Lucia Pipková (1991-1997) sa podujala vybavovať so sestrami rozličné záležitosti spojené s výstavbou novej budovy. Oslovila naše sestry v St. Pöltene a zmienila sa o stavbe novej budovy, ktorá by mala slúžiť okrem výrobných účelov aj pre rozrastajúci sa noviciát. Sestry pohotovo zareagovali a objednali vo Viedni z Europäischen Hilfsfond 27 000 tehál a dali nám ich ako dar.

Prípravné práce na stavbu sa začali v jeseni v roku 1990. Keďže po dlhých rokoch náboženského útlaku nechýbalo nadšenie, nová budova sa postavila za pomerne krátky čas.

Stavby sa ujali rôzne firmy, ale veľkú zásluhu majú aj robotníci z východného Slovenska, príbuzní sestier, ktorí s veľkým entuziazmom prichádzali cez víkendy a dovolenky pomáhať na stavbu. Vďaka aj ich veľkodušnosti Výrobňa bola dokončená oveľa skôr ako sa plánovalo. Na poschodí sa vybudovalo ubytovanie pre noviciát a veľká spoločenská miestnosť. Kapacita noviciátu bola cca 40 miest. Neskôr sa ešte vybudovali podkrovné izby a zriadila sa kaplnka v tzv. veži.

Časom sa ukázalo, že rýchlo vybudovaná stavba utrpela na kvalite. Zvlášť bývanie pre noviciát bolo nekvalitné. Nakoľko sa použil lacnejší materiál, zlé tesnenie okien a dverí spôsobilo, že v zime dovnútra navial vietor sneh a v lete, v čase búrok, pod balkónovými dverami stála voda.

 

Spustenie výroby a nový automat

Výrobňa hostií sa sťahovala do novej budovy na jar v roku 1992 a v lete už fungovala výroba naplno. Sťahovaním Výrobne bola poverená s. Patrika Tomková – vedúca Výrobne (1992-1995), ktorá sa  snažila o zavedenie modernej technológie v novej Výrobni.

Sr. Hedviga (1991 – 1997), vtedajšia predstavená domu, pozvala dvoch chlapcov z Ústavu sociální péče z Horného Maxova, ktorí pomáhali sestrám pri sťahovaní Výrobne. Prvý stroj, ktorý sa premiestnil do novej budovy bol automat na hrubé hostie, ktorý 5 rokov stál nevyužitý. Do prevádzky ho uviedli dvaja pracovníci z Nemecka z firmy Kissing, s ktorými spolupracujeme pri oprave a údržbe stroja dodnes.

Výroba sa stala zložitejšou, lebo sa začali vyrábať dva druhy hostií. Na ručných strojoch sa dovtedy piekli len tzv. tenké hostie. Nový automat produkoval tzv. hrubé hostie. Zakúpili sme aj nový vlhčič a štyri vozíky s košíkmi na ukladanie hrubých hostií. Tento spôsob sa praktizuje až dodnes. K „výbave“ automatu patril aj tzv. „šľapák“, na ktorom sa vykrajujú hrubé hostie.  Pôvodne mal 2 pedále, ktoré sa stláčali nohami, aby sa spustil rotačný nôž, ktorý vykrajoval 50 hostií naraz. Po presťahovaní do Zborova bol zmechanizovaný. V celej Výrobni bola zavedená vzduchotechnika na odsávanie pary.

Najväčšia pracovná záťaž sa kládla na noviciát a terciát, čo bolo komplikované pri riadení výroby a pri formácii. Ale vďaka dobrej spolupráci medzi predstavenými a vedúcimi Výrobne sa to zvládlo a novicky pracovali pri hostiách nielen z povinnosti, ale aj so záujmom.

Taktiež staršie sestry, ktoré ešte vládali, pomáhali najmä pri preberaní hostií a tešili sa, že môžu svoje sily, hoci slabé, venovať tejto posvätnej práci a tak pomáhať pri eucharistickom apoštoláte. Vo Výrobni naďalej pracovali aj ženy z dediny Báč: pani Bartalová, Penzesová, Görcsová, Galamgosová, Lengyelová, Derzsiova, Kovacsová, sestry z noviciátu a z terciátu a sestry po večných sľuboch.

Sestry si s úctou spomínajú na sr. Boženu, ktorá s veľkou pokorou prijala upratovanie novej Výrobne a čistenie strojov, ktoré bolo náročné. Nedá sa zabudnúť ako ustavičnou modlitbou pri práci bola spojená s Bohom a tým vydávala svedectvo pre ostatné sestry ako žiť našu charizmu – kontempláciu v činnosti.

V rokoch 1995 - 1997 bola vedúcou Výrobne sr. Anita Paľušková a v rokoch 1997 – 1999 sa stala vedúcou Výrobne sr. Lýdia Komlošová, ktorá pripravovala sťahovanie Výrobne z Báču do Zborova.

 

Oficiálne vrátenie Výrobne hostií do vlastníctva IBMV po 50-tych rokoch

Pri výrobe tak veľkého množstva hostií sa stroje opotrebovávali a znovu bolo potrebné doplniť nové stroje. Tento problém musela riešiť provinciálna predstavená sr. Helena Bugošová (1997 – 2006) s vedením Slovenskej katolíckej charity, pod ktorej správu patrila Výrobňa hostií a komunita sestier v Báči. Pri stretnutí s riaditeľom SKCH Ing. Jurajom Barátom sa rozoberala situácia vo Výrobni. Stav strojov bol vážny a bolo nutné opravovať a dopĺňať stroje. Na otázku, aby SKCH vyčlenila fond na nové stroje, riaditeľ odpovedal, že na to nemajú peniaze. Sestry zamestnané vo Výrobni mali minimálne mzdy a rehoľa okrem týchto miezd nemala žiaden príjem z Výrobne, ktorý by mohla použiť na opravu a na zakúpenie nových strojov. Toto stretnutie bolo podnetom pre vedenie Provincie hľadať spôsob, ako sa ekonomicky osamostatniť. Prvým krokom bola snaha o odchod Výrobne hostií spod správy SKCH do správy IBMV. Začal sa tvrdý boj s SKCH, pre ktorú bola Výrobňa zdrojom príjmov.

Dňa 28. októbra 1998 sa uskutočnila návšteva u otca biskupa Rufolfa Baláža v Banskej Bystrici, ktorý bol v tom čase predsedom KBS. Bol oboznámený so situáciou vo Výrobni, s prístupom SKCH k Výrobni a povedal, že túto situáciu je potrebné riešiť, pretože je to veľká nespravodlivosť vo vnútri Cirkvi voči sestrám. Na základe žiadosti o odchod Výrobne hostií zo správy SKCH, Konferencia biskupov Slovenska na svojom zasadaní dňa 16. marca 1999 rozhodla, že Výrobňa hostií bude patriť pod správu IBMV ako to bolo pred rokom 1950.

 

Realizácia rozhodnutia KBS v praxi

Praktická realizácia rozhodnutia KBS bola náročná, sprevádzaná napätím medzi IBMV a Charitou a ťahalo sa to od marca do júla 1999.

Uskutočnilo sa niekoľko stretnutí provinciálnej predstavenej s vedením SKCH, ale k odovzdaniu Výrobne do správy sestier nedošlo. Preto otec biskup Baláž, predseda KBS poveril biskupa Bernarda Bobera a JUDr. Jána Marcinku, aby doriešili odovzdanie Výrobne sestrám IBMV. Charita si stanovila podmienky, ktoré sestry IBMV museli nakoniec prijať a tak došlo k odovzdaniu Výrobne hostií do správy IBMV.

Keďže majiteľom budovy Výrobne hostií v Báči bola SKCH, bolo treba rýchlo konať a nájsť provizórne priestory na presťahovanie Výrobne z Báču.

 

Sťahovanie Výrobne hostií IBMV do Zborova pri Bardejove

Výrobňa IBMV sa presťahovala z Báču do Zborova 12. júla 1999. Sťahovaniu predchádzalo nadpekanie hostií dlho do večera (do zásoby), príprava strojov na bezpečné presťahovanie, balenie pomocného materiálu, nábytku a osobných vecí sestier. Sestra Lýdia Komlošová, ktorá bola vedúcou Výrobne v Báči, sestra Bernarda Genčúrová, novicmajsterka a predstavená domu sestra Kornélia Krajňaková, spolu so sestrami z komunity, noviciátu a terciátu mali najväčšiu zásluhu pri sťahovaní. Na pomoc prišli aj sestry z iných komunít. Mladšie sestry pomáhali fyzicky, staršie modlitbou. Spoločným úsilím mnohých sestier a obetavých laikov z Báču sa podarilo bez väčších problémov previezť Výrobňu do Zborova.

Väčšie budovy, ktoré v tom čase boli vo vlastníctve sestier IBMV, boli Sancta Maria, Majer – Dom Márie Wardovej a Aneum. Priestory Aneumu v Prešove boli najvhodnejšie, ale boli prenajaté Euroškole zmluvou, ktorá končila až v roku 2002. Hľadal sa dočasný podnájom pre Výrobňu hostií. Z ponúkaných možností sa vybrala staršia budova bývalej cirkevnej školy v Zborove, kde už pôsobila malá komunita našich sestier. Budova bola vo vlastnícve Občianského združenia Nádej. Nájomnú zmluvu sme uzavreli s riaditeľom Eugenom Kvartekom. Vtedajší pán farár Ján Švec Babov spolu so starostom obce pánom Júliusom Šarišským a mnohými laikmi zo Zborova nám vyšli v ústrety. Priestory na prízemí sa upravili vo veľmi krátkom čase na provizórnu Výrobňu hostií a v podkroví sa pripravili izby a kaplnka pre sestry. Boli to naozaj provizórne priestory, nekvalitne urobené, ale vďaka Bohu, ktorý dal sestrám toľko síl, že tam vydržali žiť a pracovať plných sedem rokov. Neskôr sa ťažká situácia bývania sestier čiastočne upravila kúpou rodinného domu oproti Výrobni, kde sestry získali spoločenskú miestnosť, jedáleň, kuchyňu a štyri izby na bývanie.

V Zborove prevzala vedenie Výrobne opäť sr. Patrika Tomková (1999 – 2002). V čo najkratšom čase bolo potrebné pripraviť stroje a spustiť chod výroby, zaviesť novú organizáciu práce, zaviesť samostatnú ekonomiku, zaučiť nové laické pracovníčky zo Zborova. Sr. Apolónia Gdovinová (1999 – 2002) sa stala predstavenou novovzniknutej väčšej komunity. Obidvom sestrám patrí vďaka za túto námahu, ktorú vykonali z poslušnosti a z lásky.

V októbri 1999 otec arcibiskup Alojz Tkáč posvätil novú Výrobňu hostií v Zborove.

Znovu sme zakúsili, že Pán bdel nad Výrobňou hostií.

 

Nový automat na pečenie tenkých hostií

Približne polovica kňazov na Slovensku mala záujem iba o tenké hostie, ktoré sa piekli na ručných strojoch. Automat z firmy Kissing produkoval hrubé hostie. Práca na ručných strojoch  bola namáhavá, preto sme v zahraničí aj na Slovensku hľadali firmu, ktorá by vyrobila automat na tenké hostie.

Provinciálnej predstavenej sr. Helene Bugošovej sa podarilo skontaktovať s vtedajším generálnym riaditeľom Východoslovenských strojárni v Košiciach Ing. Milanom Sládečkom. Hoci to bola nezvyklá požiadavka pre ich firmu, prejavil ochotu podujať sa na výrobu automatu. Vyčlenil na túto prácu troch pracovníkov, ktorí sa po dobu dvoch rokov zaoberali jeho skonštruovaním. Bol prototypom a v skúšobnej dobe (2 roky). V máji 2004 bol automat prevezený z Košíc do Zborova. Konštruktéri kvôli prevozu museli stroj rozobrať a trval týždeň, pokiaľ automat kruhovitého tvaru a veľkých rozmerov opäť zložili v Zborove. Produkoval veľmi krehké hostie, takže ich kvalita bola nedostačujúca. Technológiu pečenia a postup práce na tomto novom automate vytvorila sr. Klarissa Baníková, ktorá bola v tom čase vedúcou Výrobne. Konštruktéri postupne odstraňovali zistené chyby a robili technologické vylepšenia. Na sviatok Božského Srdca pán farár Peter Bučko automat posvätil.

 

Ukončenie pôsobenia Výrobne hostií v Zborove

Dňa 17. decembra 2006 o 15.00 hod. sa slávila ďakovná svätá omša v kaplnke sestier za prítomnosti tedajšej provinciálnej predstavenej sr. Heleny Bugošovej, všetkých sestier i laikov, ktorí pracovali vo Výrobni. Pán farár spolu s kaplánmi sa poďakoval prítomným za prácu a obety a poprial veľa Božieho požehnania v novom pôsobisku. V Zborove zostala trojčlenná komunita sestier, ktorá sa venuje sociálnemu apoštolátu v obci.

Budova bývalej Výrobne hostií bola oficiálne odovzdaná Občianskemu združeniu Nádej v Zborove 30. januára 2007. Bolo to práve na sviatok Márie Wardovej. Ako posledná bola do Prešova presťahovaná kancelária s celou ekonomickou a expedičnou agendou.

 

Návrat Výrobne hostií do Prešova

Prenajatá budova Aneum v Prešove bola už prázdna. Vedenie provincie po schválení Generalátom v Ríme začalo na jar v roku 2006 s rekonštrukciou tejto budovy a jej prebudovaním na Výrobňu hostií. V tom čase bol už postavený nový dom pre staršie a choré sestry v záhrade bývalého Aneumu, do ktorého sa dňa 6. decembra 2004 presťahovali z Báču. Tieto sestry s veľkým záujmom sledovali prestavbu a vytrvalo ju podporovali modlitbami.

Pôvodný projekt bol vypracovaný na základe požiadaviek sestier pracujúcich vo Výrobni a niekoľkokrát bol prepracovaný. Dôvodom boli požiadavky stavebného, pamiatkového a hygienického úrad. K pôvodnému prízemiu sa pridalo poschodie, kde sa naplánovala kancelária, jedáleň, šatňa pre zamestnancov a ubytovacie priestory. Na tieto projektové kompromisy najväčšiu ujmu utrpela baliareň, ktorá sa zmenšila oproti pôvodnému plánu. Zásluhu na tomto vyjednávaní medzi jednotlivými inštitúciami a tiež na realizovaní rekonštrukcie budovy Aneum na Výrobňu hostií má náš zamestnanec Peter Dobranský.